Všetko to začalo leteckým dňom SIAF 2011. V podstate to začalo omnoho, omnoho skôr. Vážnejšie som sa ku „stíhačkách“ dostal až kým som nestretol môjho priateľa LipiPipi-ho. Mal omnoho podrobnejšie znalosti a skrátka vedel to. Keď ešte neboli počítače tak bežné ako dnes a grafika sa robila skoro výhradne na Macintoshoch, poskladali sme sa a zakúpili sme na tú dobu veľmi zaujímavý simulátor F/A-18 Hornet. Veľa hodín som strávil na misiách, vo vzdušných súbojoch a na lietadlových lodiach. Keď nám ostal čas, tak sme lietali dokonca aj spoločné misie cez LAN prepojené počítače. Všetko sa to ovládalo cez klávesnicu a pomocou myši. Omnoho lepší pocit zažil človek s ovládaním cez Joystick. Vtedy som začal mať sen. Raz by som sa chcel posadiť do reálneho simulátora. A v piatok 14.10.2011 sa mi tento sen splnil.
Počas leteckého dňa SIAF 2011 vyhlásila 2. letka fotosúťaž o naj fotografiu. Keďže som tiež niečo nafotil, tak som poslal zopár fotografií do súťaže. No a aké bolo moje prekvapenie, keď mi prišiel od admina „Gaba“ email, že všetkých finalistov pozývajú na návštevu leteckej základne Sliač. Prekvapenie bolo o to väčšie, že zrovna v piatok som mal meniny. Tak som si ráno trochu privstal a vybral som sa na Sliač. Hneď na začiatku nás zobrali ku trenažérom. A nie hocijakým. Sú to skutočné vojenské simulátory s čo najvernejšou simuláciou letových podmienok. Reálni piloti tam trénujú rôzne situácie. Napr. zlyhanie techniky počas letu, rôzne poveternostné podmienky, cvičné misie, bojové lety s cvičnými bojovými cieľmi a podobne. V prevádzke majú dva letecké simulátory: Albatros L-39 a MIG-29. Okrem toho nám veliteľ 2. letky pplk. Ing. Roman Poláček ukázal síce už mimo prevádzku, ale o to zaujímavejší kúsok, staručký simulátor legendy MIG-21. Dokonca nám čo to prezradil z pilotáže tohto už „starčeka“. Po „vyšantení sa“ na simulátoroch nás zaviezli do jedálne pilotov a pohostili nás parádnym obedom. Prešli sme si všetky priestory, v ktorých žijú, pracujú a trávia voľný čas všetci piloti. Ešte sme navštívili hangár s Albatrosom L-39. Napokon sme dostali upomienkové predmety. No a po spoločnej fotografii sme sa rozlúčili.
Bol to veľmi príjemne strávený čas a pre mňa zároveň meninový splnený sen. „Koľko vzletov, toľko šťastných pristátí, páni.“
